"Namiesto toho, aby som bola na Kube, kam sme mali ísť celé družstvo v prípade zisku titulu, chytám bronz na plážach vo Vodiciach. Noc bola veľmi teplá - 23 stupňov. Už pár dní tu máme pekne horúco. Dnes bolo vyše 36 stupňov. Vďaka tomu je more fantastické, hoci je ešte len prvá polovica júna, už má 25 stupňov," zvestovala nám z chorvátskych Vodíc basketbalistka Simona Šodová.

Jej pôsobenie v Košiciach je už minulosťou. Po dvoch rokoch dala definitívne zbohom žlto-modrým farbám. S Deltou V.O.D.S. zažila boj o majstrovský titul, vlani pre zmenu záchranárske práce. S akými pocitmi odchádzala zo Slovenska? "Keď ste desať mesiacov mimo domova, ste šťastný, že konečne uvidíte svojich, že si oddýchnete. Na druhej strane, som veľmi smutná, pretože som opustila prostredie, na ktoré som si za dva roky zvykla. Ale ako sa hovorí, zo života musí čosi odísť, aby mohlo prísť niečo nové, azda lepšie."

Chorvátska legionárka zažila dve celkom odlišné sezóny, veľa zmien v klube. Či už na hráčskych postoch, ale aj trénerských. Boli zápasy, v ktorých vedela divákov zabávať, boli i také, v ktorých sa na ihrisku hľadala.

"Čo ma veľmi mrzí je, že som neodchádzala ako majster Slovenskej republiky. A kvôli verným fanúšikom ma mrzí aj to, že v mojej hre bolo ešte dosť rezerv. Ďakujem tým, ktorí ma povzbudzovali, aj keď som bola v kríze. Je veľmi náročné byť legionárom, ktorému prestanú veriť. No a potom musíte dokazovať ´odborníkom´, že chcete byť platná v obrane, že viete strieľať, že nie ste hráčka, ktorá nemôže hrať vo finále. Ale to je môj problém, že som veľmi citlivá, a že ma nedôvera na ihrisku brzdila, hoci som verila vo svoje kvality. Za tie dve sezóny som bola štyri, päťkrát na odchode. Aj teraz som sa presvedčila, že najdôležitejší je boj, ktorý zvádzate sami so sebou. A ja si preto cením štyri či päť osobných víťazstiev. To sú tie chvíle, keď som už bola zbalená, ale ostala som až do konca. Ostala som, pretože tu boli ľudia, ktorí ma podporovali, držali mi palce. Som šťastná, že som našla úprimných kamarátov, ktorí mi pomohli cítiť sa v Košiciach ako doma. Basketbal je len vec prechodná, ale kamarátstva zostávajú na celý život," tlmočila Simona zo slnkom rozpálených Vodíc svoje košické postrehy. V Delte toho zažila veľa. Vždy bude mať na čo spomínať. A vraj zakaždým, keď bude mať príležitosť, zájde na známe miesta, veď Košice jej prirástli k srdcu.

"Pekné i tie menej pekné momenty beriem ako jednu veľkú životnú skúsenosť. Čo sa týka basketbalu, najviac budem spomínať na tri posledné mesiace ešte z predchádzajúcej sezóny. Hrali sme pod tlakom, kŕčovito, tak ako keď sa hrá o záchranu. Ale tie hráčky, ktoré ostali, vytvorili super kolektív. A veľmi dobré partie sú dnes v kolektívnych športoch zriedkavosťou. Nezabudnem na víťazstvá či prehry, spoluhráčky, či trénerov. Od každého som sa niečo naučila. V spomienkach ostanú spoločné akcie, oslavy, pár hlúpostí, slzy, výlety. No najviac mi bude chýbať moja športová hala, verní fanúšikovia, ľadová káva v Jazz Pube. A tie vaše fantastické bryndzové halušky. Nebolo týždňa, aby som si ich nedala aspoň raz. Už viem, čo je to bavorák, babský obľúbený nápoj. Tisíc fotografií, ktoré som nafotila za tie dva roky, je naozajstná pamiatka."

Aj včera bol u Šodovcov na stole mamin chobotnicový šalát. Večer sa pripravovalo mäso na grile. Simona sa skrátka vrátila do svojho prostredia. V tejto súvislosti porovnáva Chorvátsko a Slovensko. "Nebolo jednoduché adaptovať sa. Slováci sú uzavretejší, chladnejší a menej komunikujú. Bola som zvyknutá od rána do večera nezavrieť ústa a všetko prežívať emotívne. Nie vždy to moje okolie dokázalo akceptovať, tak som sa časom naučila kontrolovať svoj temperament. Vraj to aj teraz na mne cítiť, len neviem, dokedy tak vydržím. Ale aj u vás sú temperamentné výnimky. Od prvého dňa ma fascinovalo, ako máte radi alkohol. Nič v zlom, ale trochu ste ma nakazili," preháňala Simona, ktorá má teraz možnosť opisovať okoliu svoje zážitky. "Vaša príroda je nádherná. Toľko kopcov, historické pamiatky, veľa hradov a najkrajší ten Spišský. Máte Tatry, užila som si snehu, na Slovensku prvýkrát v živote stála na lyžiach. Z prírody by ste mali vyťažiť viac, prilákať turistov. Kým som neprišla na Slovensko, vedela som o vás, že máte veľmi dobrý hokej. Dnes viem, že hokej nie je všetko."

Ako dnes vyzerá obyčajný deň 28-ročnej krídelníčky? "Pospím si dlhšie, potom posedím pri počítači alebo pri videu. Poobede som na pláži. Na piesku hrám volejbal, alebo s kamarátmi streetbal. No a večer by ste ma našli v niektorom z obľúbených barov alebo kaviarničiek. Relaxujem. Doma predsa nie je žiadna večierka. Turisti postupne zaplavujú moje Vodice. Večer máte pomaly problém nájsť si pri stole voľné miesto. Ale tak to má byť. Nech všetci vedia, ako je u nás fajn."

Košická kapitola je minulosťou. Do akého dresu sa Šodová najbližšie oblečie? Pod akými košmi sa bude snažiť presvedčiť o tom, že vie byť dôležitou hráčkou? "Nad tým teraz nerozmýšľam. Mám dve ponuky z Chorvátska, s klubmi rokujem sama. No je možné, že pôjdem opäť do zahraničia, to už má v rukách môj agent. Ale neponáhľam sa, hlavne si chcem vybrať dobre. A úprimne, veľa basketbalu v mojej hlave teraz nie je. Akurát viem, že začiatkom augusta mám reprezentačnú prípravu na Bjelolasici, pretože Chorvátsko musí hrať predkvalifikáciu na majstrovstvá Európy 2005. Leto je dlhé, na prípravu času dosť. Teraz mi stačí, že veľa plávam a trochu behám po pláži. Neprídete sa pozrieť?"

Tomáš TÓTH